Stretnutie

Po prebdenej noci sa dohodli, že budú pokračovať v hľadaní svojich priateľov. Ešte vždy sa nevzdávali nádeje.

„Pokiaľ nenájdeme ich telá, tak ich nemôžeme len tak odpísať,“ povedal Sun.

Poriadne vyzbrojení, sa nakoniec ponorili do neľútostnej hustej vegetácie. Kráčali dlho a po ceste si všímali rôznorodé vtáčie druhy a aj to, čím sa kŕmia. Takto vždy vedeli,čím sa môžu sami nasýtiť. Nakoniec sa zošerilo, keď narazili na vyšliapaný chodníček. Okamžite zbystrili pozornosť.

Patrik, ktorý kráčal  vpredu odrazu znehybnel. Zazrel totiž skupinku postáv. Schovali sa do vysokej trávy a odtiaľ ich pozorovali. Boli to zvláštne bytosti. Celé telo mali pokryte modrými šupinami a niektoré miesta na tele, mali zahalené koženými zásterami. Ich hlavy boli neprimerané veľké a krk bol hrubý a dlhý. Ruky a aj nohy mali zakončené širokými pazúrmi.

Práve postávali pri neveľkom jazierku a lovili niečo, podobné čiernym hadom.

„To budú najskôr tunajší domorodci,“ šepol kapitán. „Skúsme sa s nimi zoznámiť.“

Vystrel sa v celej svojej výške, aby si ho všimli. Keď ho zbadali, na chvíľu ostali stáť v úžase. Potom, ako na povel všetci zutekali.

„Počkajte!“ kričal na nich, ale po nich už nebolo ani stopy.

Stál tam bezradne nevediac čo ďalej. Zotmelo sa úplne a oni pochopili, že domorodci sa nevrátia. Rozhodli sa nakoniec, že túto noc prespia v korunách stromu. Tam aspoň na chvíľu budú v bezpečí.

Našli si pohodlné konáre a snažili sa zdriemnuť. Liliana sedela pritúlená ku Patrikovi. Toto nešťastie ich veľmi zblížilo. Kapitán sedel oproti ním a na perách mu pohrával úsmev.

„Aspoň sa tu obaja našli,“ pomyslel si v duchu. Potom hlasno poznamenal:

„Zajtra ich pôjdeme pohľadať znovu. Potrebujeme tu spojencov. Sami by sme tu dlho neprežili. V našej vesmírnej lodi pomalý, už nič nefunguje.“

Len čo sa rozbrieždilo, vydali sa po stopách domorodcov. Kráčali v rannom slnku už hodinu, keď začuli tlmené kroky. Tie sa približovali priamo k ním. Keďže nevedeli čo sa deje, vytiahli zbrane a ukryli sa za najbližší hustý kriak. Neďaleko od nich prebehlo malé udýchané domorodé dieťa. Niekoľko metrov za ním, ho prenasledovala chlpatá šelma s troma rohmi na hlave. Bolo úplne jasné, že ho práve lovy. Bolo len otázkou niekoľkých sekúnd, kedy sa na unavené dieťa vrhne.

Neváhali  a okamžite vystrelili zo zbraní na dravca. Zviera zasiahli priamo do hlavy a ono padlo už na zem mŕtve.

Dieťa pred nimi zakoplo a zrútilo sa na zem. Bolo úplne v koncoch. Skrútilo sa do klbka a celé sa chvelo. Liliana sa ku nemu zohla a ponúkla mu fľašku s vodou.

„Neboj sa,“ usmiala sa na neho. Jemne ho pohladila po hlave. Pomaly sa upokojilo a spýtavo sa pozrelo na ňu. Svojimi žltými očami prekvapene ale aj  zvedavo na ňu hľadelo. Dotklo sa jej svetlých vlasov a jemnej kože. Otvorilo ústa a vydalo hvízdavý zvuk.

V hustých krovinách pred nimi sa odrazu ozval lomoz. V momente sa objavili dve vysoké bytosti. Pozerali so záujmom na zabitú šelmu a tiež zahvízdali. Zdalo sa, že týmto zvukom sa dorozumievajú. Dlho nad tým pokyvovali svojimi hlavami. Napokon zdvihli dieťa na ruky a naznačili našim pútnikom, aby ich nasledovali.