Únos

Už štvrtý deň sa tu morili s opravou, ale zatiaľ bezvýsledne. Napriek tomu sa nevzdávali  nádeje. Cez deň na nich neustále svietilo čudné biele slnko, ktoré nemilosrdne pálilo. Za ten krátky čas zistili, že rôznorodý život sa tu začína súmrakom a trvá až do rána, kedy zapadnú dva mesiace, čo osvetľujú nočnú oblohu. Preto sa im pohyb cez deň, zdal celkom bezpečný.
 Ako obvykle opravovali trup lode, obaja mechanici. Odrazu sa po okolí ozval poplach. Kým si uvedomili čo to znamená, za ich chrbátami pristál obrovský tvor s mohutnými blanitými krídlami.

 Ich výkriky hrôzy sa zmiešali s jeho nepríjemným piskotom vo chvíli, keď oboch prikryl svojimi blanami. Aj Liliana to začula a okamžite vybehla von. Tam ostala stáť skamenená hrôzou. Oproti nej sa krčila príšera, ako z nejakého zlého sna. Tvor otočil hlavu priamo k nej. Jeho svietiace oči zažiarili nenávisťou. Všimla si, ako mu spod očí vytŕčajú tri dlhé zuby a pod nimi ďalšie čeľustie. Bol sivý a z chrbta mu viseli ostne. V momente schytil nešťastníkov do svojich obrovských pazúrov a vzniesol sa s nimi do výšky. Kapitán s Patrikom tiež dobehli, ale už neskoro. Uvideli ho, ako odlietava preč. Začali ihneď do neho strieľať, ale dravec sa iba mykol a letel ďalej.
„Doktorka, ihneď sa vráť do kajuty a zaisti za sebou dvere!“ rozkázal jej kapitán.
Nato sa obaja rozbehli do útrob neľútostnej džungle.
Vo vnútri poškodenej lode, ako stratené deti, ostali jej poslední obyvatelia. Ponorení do vlastných myšlienok čakali a dúfali. Vonku sa už zotmelo, keď sa muži vrátili. Prišli sami a boli nesmierne unavení.
„Kapitán?“ pozrela na neho.
„Ľutujem,“ povedal. „Nenašli sme po nich ani stopu.“
Vyhŕkli jej slzy. Vtedy Patrik ku nej pristúpil a bez slova objal. Pritúlila sa k nemu. Teraz potrebovala cítiť ochranu a oporu.
„Musíme odtiaľto. Inak umrieme,“ šepla ticho.
„Myslím, že to bude problém. Poškodenie lode je príliš veľké,“ povedal kapitán. „Ale nesmieme sa podať beznádeje.“
Sun odkráčal do svojej kajuty. Ľahol si na lôžko a slzy smútku sa mu tlačili do očí. Hrôza posledných dní a poznanie, že sa asi nedokážu vrátiť, ho zasiahla veľmi hlboko. Napriek tomu vedel, že musí ostať oporou svojím priateľom.
V tú istú noc, na hrubé sklo Benovho okna dopadol tmavý tieň tvora, ktorý sa na neho díval svojimi červenými očami. Nešťastník sa od strachu nezmohol ani na výkrik. Senzory ihneď zaznamenali pohyb na trupe a okamžite spustili poplach. Sun s Patrikom začali prehľadali loď. Vtedy zistili, že Ben zmizol. Sklo okna v jeho kajute bolo deravé, akoby ho niekto polial žeravinou. Na podlahe našli niekoľko kvapiek krvi.

 Mohli už len tušiť, že sa tu odohrala ďalšia tragédia. Tej noci už nik nezažmúril oči a spoločne v kapitánovej kajute ozbrojení čakali na úsvit.