Posledná

V opustenom dome na konci mesta ...

Schúlená žena v tmavom kúte špinavej pivnice, sa neustále triasla, bičovaná strachom a jeho nenávisťou. Kedykoľvek vošiel vedela, že ju bude mučiť znovu a znovu. Jej svetlé šaty boli už dávno spečatené vlastnou krvou. Dorezané ruky a nohy ju už prestali bolieť, pretože nové rany zahnali spomienky na tie predošlé.

V tých nekonečných hodinách temných nocí prichádzal, aby sa ukájal jej bezbrannosťou. Tieto živočíšne pocity v ňom vyvolávali neskutočnú blaženosť a šťastie. Pach krvi a pocit strachu, by mu nič iné nedokázalo nahradiť. Bola to ako silná droga, ktorá nikdy nevyprchá. A keď jeho obeti dôjde dych, nahradí ju novou.

Tentokrát držal v ruke nôž, ktorým ju pomaly a precízne oberal o krehký život tak majstrovsky, aby to ešte chvíľu prežila.

No túto noc však utrpenie dosiahlo svoje konečné hranice. Aj strach a hrôza má svoj obmedzený čas.

Vo vnútri svojej čistej duše odrazu pocítila láskavý dotyk anjela. Zodvihol ju až z úplného dna jej bezútešnosti a dodal odvahu, aby sa proti nemu vzbúrila. Tá sila jej okamžite zachvátila celé telo. Rozliala sa jej po žilách a zapálila v nej oheň, ktorý by dokázal všetko zničiť. Vzpriamila sa pred ním hrdo a už bez strachu.
Jej vzbura, ho ihneď vyviedla z rovnováhy.

Odrazu videl pred sebou bytosť, ktorej sa podvedome obával celý svoj skazený život. Nie, on toto nepripustí, aby nad ním zvíťazila takýmto spôsobom. To pohŕdanie z oči tejto ženy, ho privádzalo do šialenstva.
Rozmachol sa, aby ju ihneď usmrtil. Z posledných síl zachytila jeho nôž svojimi doráňanými rukami. Ten vzdor jej dodal silu, aby dokázala nôž obrátiť proti nemu...

Na zemi vo vlastnej krvi, sa skrúcal vrah mnohých žien, zasiahnutý vlastnou zvrátenosťou. Bolestivo zomieral sám a opustený tak, ako jeho vlastné obete.