Domov

Po  hodine sa už nachádzali v ich osade. Bola postavená vysoko v korunách stromov a medzi jednotlivými chatrčami, boli poprepájané úseky, z rebríkoch po ktorých sami chodili.

Len čo sa tam objavili, všetci naokolo začali hvízdať. Z vrchu nad nimi sa spustila tenká lavička  upletená z lián. Nastúpili a oni ich vytiahli hore. Privítal ich viditeľne najstarší obyvateľ a pohybom ruky, ich pozval do svojho príbytku.
Na  veľké prekvapenie, tam našli svojich stratených mechanikov. Ležali ubolene na drevených lôžkach, ktoré boli vystlané širokými žltými listami.

Výkriky radosti boli obojstranné. Tam sa dozvedeli, čo sa im prihodilo. Okrídlený netvor, ich po chvíli pustil, pretože bol zranený a nevládal  dlho niesť svoju korisť. Mali šťastie, že ich pustil vo chvíli ,keď prelietavali ponad husté konáre stromov. Dopadli pomerne dobre. Mali síce nejaké pomliaždeniny, nič však vážne. Neskôr ich našli tunajší domorodci a zobrali  zo sebou.

„A Ben je tu tiež s vami?“ spýtal sa kapitán.

Prekvapene pokývali hlavami.

„No aspoň ste to obaja prežili. Zdá sa, že tunajší obyvatelia už vás poznajú, tak nás s nimi zoznámte.“

Posádka lode ostala u svojich nových priateľov, ešte niekoľko dní a potom sa všetci vrátili napäť k lodi. Nemohli ju len tak nechať samotnú. To čo ale uvideli, ich odrovnalo. Plechy po celom obvode boli vytrhané neznámou silou.. Vnútrajšok, ktorý nebol prišraubovaný bol rozhodený všade po okolí. Vyzeralo to tak, akoby nejaká príšera, sa chcela na nich vyvŕšiť. Kapitán si bezradne sadol na zem. Kým predtým ešte dúfal, že sa vrátia, teraz to už, ale nebolo možné a oni tu musia ostať. Pozrel na svojich priateľov a v ich očiach čítal to isté. Tu znenazdania vyskočil a dal sa prehliadať loď. Z uzavretej skrinky vytiahol nepoškodenú malú sondu. Oči mu zasvietili nádejou, keď im povedal:

„Keď sa nám podarí vyslať sondu, tak sa môžeme ešte po čase vrátiť domov. Zakódujeme do nej správu o našom stroskotaní a budeme dúfať, že dôjde k naším. Hádam sa dočkáme záchrany.“

Po jej vypustení si pozbierali nepoškodené a ešte stále dôležité veci a vrátili sa späť k domorodcom.

V jeden teplý večer sedeli okolo ohňa naši ľudia Zeme. Patrik a Liana sa opierali o seba a s láskou pozorovali svoje najmladšie dvojičky, ako sa ihrajú s ostatnými deťmi v osade. Ich tváre už zostarli a vrásky odhaľovali ťažký život, ktorý tu neustále prežívali. Ostatné ich deti už boli dospelé a stali sa plnohodnotnými obyvateľmi tejto planéty. Prešlo už dvadsaťpäť rokov od chvíle, kedy tu museli pristáť. Každý zo zvyšnej posádky, mal už svoj vlastný život. Kapitán po roku zomrel pri love divého zvieraťa. Obaja ich priatelia sa tu oženili a malí vlastné deti, ktoré boli zmesou človeka a mimozemšťana. A tak unavení svojím životom, sa občas stretávali pri ohni, aby si zaspomínali.

V tú noc práve zazreli v diaľke nezvyčajné ostré svetlo, ako zostupuje z neba dole na miesto, ich už zabudnutej lode.

Rozrušení týmto javom vyskočili. Srdcia sa im rozbúchali nádejou.

Potom sa ale pozreli na seba a v tej chvíli si už neboli takí istí, že chcú odtiaľto odisť. Veď tu prakticky prežili celý svoj život.

...Koniec...